Naše články o výškach

Máte strach z výšok? Vedci vám poradia jedinečné triky, čo máte robiť.

15.3.2022 / Rozsah textu: 8 min

Naše povolanie Výškový pracovník so sebou každý pracovný deň prináša expozíciu rôznym výškam. Môže to byť 5 metrov nad zemou, ale tiež viac ako 100 metrov. Určitá miera zdravého strachu sa v niektorých málo situáciách objaví aj u nás. Takéto situácie ale hrajú vo väčšine prípadov v náš prospech. Pomáhajú nám k sústredeniu, opatrnosti a obozretnosti. Vo výsledku aj toto násobí našu, pre ľudí v okolí často krát nepochopiteľnú, radosť z výšok. A práve naša častá expozícia výškam súvisí s vysoko posunutou toleranciou, ktorá nám dovoľuje visieť na lane hoci aj 100m nad zemou. Pre niektorých ide o extrémnu úzkosť a strach navodzujúci stav.

Prečo sú medzi ľuďmi v tolerancii na výšky takéto rozdiely? Dá sa s tým pracovať? Aké máme možnosti? V tomto článku sa vám pokúsime priniesť poznania plynúce z mnohých vedeckých štúdií zameraných na akrofóbiu. Budeme vedecky odborní, preto sa pohodlne usaďte a naštartujte sústredenie 😊 


Čo je to akrofóbia?

Samotné odborné pomenovanie strachu z výšok tzv. akrofóbia pochádza zlúčením pôvodne gréckych slov "acron", čo znamená výška a "phobos" ako strach. Ide o špecifický druh fóbie, ktorá je odbornou verejnosťou už dávno uznaná ako porucha. Avšak ešte stále existujú určité pochybnosti o jej správnom zaradení kvôli jej podobnosti s panickou poruchou a agorafóbiou (strach z otvorených priestranstiev). Akrofóbne správanie sa prejavuje vyhýbaním sa rôznym druhom situácií spojených s výškou, vrátane schodísk, terás, bytov a kancelárií umiestnených vo výškach, pobytom vo výťahoch, prechody mostov ale aj lety lietadlom.

V štúdii (1), ktorá bola zložená z 20 000 účastníkov, splnilo 4,7% ľudí kritériá pre diagnózu akrofóbie. Iná štúdia (2) hovorí o zastúpení 6,3% mužov a až 8,6% žien. Rozvinutá porucha má dokonca tendenciu stať sa chronickou práve kvôli neustálemu vyhýbaniu sa širokému spektru situácií súvisiacich s výškou, ktoré tvoria každodennú súčasť života. Ako aj pri iných typoch fóbií, je aj pri tejto prítomná iracionálna predstava o konkrétnej výškovej situácii. Existuje tu špecifická katastrofická kognitívne založená asociácia s výškovými situáciami najmä pri vystavení výškovým podnetom.

Ako vzniká?

Viaceré štúdie (3) vo svete sa venovali bádaniu po príčinách vzniku akrofóbie. Zdá sa, že ani ťažké zranenia a pády z detstva, či dávnej minulosti, nemajú vplyv na rozvoj tejto poruchy. Viacero účastníkov štúdií prežilo v minulosti traumatické zážitky spojené s výškou a akrofóbia sa u nich nerozvinula. Iné štúdie (5), (6)  naznačujú, že pri rozvoji tejto poruchy zohráva rolu viacero faktorov. Zrejme najzásadnejší je dedičný a teda biologický faktor, ďalej je to rozsah predchádzajúcich skúseností s výškami a tiež rozvoj pocitu kontroly nad výškovým prostredím. Poslednému faktoru sa budeme venovať neskôr. Navyše, podobne ako kinetóza, strach z výšok môže byť zapríčinený v dôsledku konfliktu medzi zrakom, somatosenzorickým a vestibulárnym zmyslom (7). Tento nesúlad môže nastať z dôvodu toku obrazu spojeného s pohybom hlavy, t.j. pohybová paralaxa.

Pohybová paralaxa je perspektívna transformácia sietnice obrazu vytvoreného buď pohybom pozorovateľa alebo pohybom predmetov vo vizuálnom svete (8). Predpokladá sa, že problém vo výškach nastáva preto, lebo vestibulárne a somatosenzorické receptory snímajú posun tela (prirodzený bočný výkyv hlavy - 2 cm), ktorý ale nie je detekovaný zrakovým systémom, práve kvôli veľkému vzdialenosť od najbližších pozorovaných objektov. Tento konflikt môže byť vyriešený zvýšením posturálneho kývania sa resp. "točením sa hlavy" a tým reaktiváciou vizuálnej kontroly nad danou situáciou. Inými slovami, jedným z dôvodov zvýšenia neistoty v stabilite by mohlo byť to, že ľudia sa pokúšajú o "prieskumné správanie" zamerané na zvýšenie spätnej väzby vizuálnej rovnováhy.

Jeden z prvých laboratórnych výskumov strachu z výšok bol založený na štúdiách "vizuálneho útesu" - priehľadného chodníka preklenujúceho útes. Tieto štúdie sa uskutočnili s rôznymi druhmi zvierat (9), (10) a s malými deťmi (dojčatá) (11), (12), (13), (14). Zvieratá a ľudia vykazovali rôzne reakcie na útes, z ktorých každá bola charakteristická pre konkrétny študovaný druh. Napríklad u dojčiat štúdie naznačovali vývojový posun, prislúchajúci výraznému zvýšeniu strachu z výšok po nástupe plazenia. Aj keď nejaký počiatočný stupeň strachu z výšok je normatívna skúsenosť vývoja, väčšina jedincov prekonáva tento strach prostredníctvom procesov neoddeliteľných od vývoja samotného (prax, expozícia, zdokonaľovanie zručností atď.). Nakoniec si jedinci zachovajú určitý stupeň zdravej opatrnosti z výšky, ktorá je účelná a prispôsobená na prežitie. V súčasnosti nie je jasné, či akrofóbia súvisí s nedosiahnutím tohto vývojového míľnika.

Dá sa s tým pracovať?

Kontrola sa môže dosiahnuť v procese učenia podobnom tomu, ktorý použili páni Doogan a Thomas v štúdii (15) venovanej liečbe strachu zo psov. Tvrdili, že účastníci, ktorí mali predchádzajúce skúsenosti so psami, majú viac vedomostí o tom, ako sa psy správajú. Vďaka tomu môžu považovať správanie psa za predvídateľné, kontrolovateľné, a teda menej ohrozujúce. Ľudia s akrofóbiou môžu mať tendenciu interpretovať visuo-vestibulárne* nezrovnalosti prítomné vo výškovom prostredí, ako znak možného pádu. Cez rozšírené skúsenosti s visuo-vestibulárnymi interakciami na vyvýšených miestach, sa spojenie medzi týmto stimulom a hroziacim pádom zmenšuje. A zmenšuje sa aj s tým súvisiaci strach. Môžeme konštatovať, že skúsenosti a zvykanie si na výškové prostredie môžu viesť k odstráneniu biologicky relevantných obáv z výšok. Takéto návyky môžeme pozorovať u ľudí pracujúcich vo výškach ako sú lešenári, strechári, prípadne my, výškoví pracovníci na lanách. Pracovníci týchto profesií dosahujú pozoruhodný stupeň posturálnej rovnováhy so zdanlivou necitlivosťou na výšku. Ak väčšina ľudí má zdedenú predispozíciu vyhýbať sa výškam a toto vyhýbanie sa môže neskôr rozvinúť do fóbie, je rovnako možné, že ľudia s nízkou úrovňou strachu rozvíjajú absenciu strachu prostredníctvom návyku z častých expozičných príležitostí. A naopak, ľudia narodení s konkrétnym typom strachu ho nedokážu prekonať z dôvodu absencie expozičných príležitostí v bezpečnom prostredí (16).

V roku 2008 bola robená štúdia (17) v prostredí virtuálnej reality, kde účastníci pociťovali zvýšenú úzkosť nie len narastajúcou výškou, ale aj vo chvíli, keď sa od nich vyžaduje bočný pohyb vo výške. Tieto úrovne strachu boli dokonca výrazne vyššie ako tie, kde sa od nich žiadny pohyb nevyžadoval. Tieto výsledky naznačujú potenciálne prepojenie medzi akrofóbiou a pohybom v súlade so štúdiou plazenia dojčiat (18). Ako sa deti učia rozpoznať hrozby pre stratu rovnováhy a nájsť kompenzačné stratégie na opätovné získanie rovnovážneho stavu pri jeho vychýlení, akrofobici by sa mohli podobne naučiť používať zrakový, vestibulárny a somatosenzorický systém, aby sa naučili pohybovať vo výškach.

* visuo - ako vizuálny, vestibulárny - ako vestibulárny systém nachádzajúci sa vo vnútornom uchu, ktorý je orgánom dynamickej rovnováhy

Možnosti liečby

Dr. Joseph Wolpe vynašiel v roku 1958 techniku nazývanú "systematická desenzibilizácia", ktorá sa stala míľnikom vo vývoji účinnej liečby rôznych fóbií (19). Wolpe účastníkov vyzval, aby sa vyvarovali vyhýbaniu sa nepríjemnej skúsenosti, ktorá stimuluje ich fóbiu, čiže aby zostali nezlomní v prítomnosti obávaného podnetu. Wolpe vysvetľuje, že tento postup spočíva v pomyselnom spájaní obávanej situácie so svalovou relaxáciou, ktorá funguje ako úzkosť potláčajúca odpoveď. Kľúčom k rozvoju tohto prístupu bola predstava, že hlboké svalové uvoľnenie a predstavivosť relaxačných scén je antagonistom úzkosti. Relaxácia by mohla byť schopná potlačiť anxiogénne (úzkosť vyvolávajúce) vlastnosti stimulu, čím sa preruší spojenie medzi nimi. Séria neskorších štúdií potvrdila skutočnosť, že systematická desenzibilizácia bola účinná pri odstraňovaní strachu.

V inej štúdii venujúcej sa tejto technike (20) porovnávali aplikáciu relaxačného stavu pomocou živého hlasu terapeuta a jeho nahrávky na magnetofónovej páske. Zaujímavé je, že väčšie zlepšenie dosiahla skupina účastníkov s nahrávkou. Autori dospeli k záveru, že účastníci situáciu zvládali lepšie v terapeutickej situácii, ktorá ponúkala väčšiu mieru autonómie a kontroly nad použitými postupmi. To naznačuje, že systematická desenzibilizácia je účinná aj pri zníženom terapeutickom kontakte.

Zaujímavé zistenie priniesla aj štúdia Dr. Rittera (21), ktorý skúmal "kontaktnú desenzibilizačnú" liečbu zahŕňajúcu kontakt akrofobika s terapeutovou rukou a ramenom počas expozície výškou. Jeho záver poukazuje na výrazne lepšie výsledky v skupine účastníkov s fyzickým kontaktom.

William L. Marshall skúmal (22) rôzne dĺžky trvaní expozície až kým miera úzkosti neklesla na základnú úroveň. Zistením bolo, že krátke expozície nepriniesli zníženie strachu. V tomto smere môže mať nadmerná ale krátka expozícia podobné účinky ako vyhýbanie sa expozícii, čím sa strach len udržiava.

Virtuálna realita

Výrazným pokrokom pri liečbe prehnaného strachu z výšok sa v posledných rokoch stáva virtuálna realita (VR). Prináša so sebou niekoľko zásadných výhod. Prvou je skutočnosť, že pri používaní VR nemusí terapeut s pacientom opustiť ordináciu. Je to úspora času aj peňazí. Liečba na báze VR môže byť tiež individuálne prispôsobená každému pacientovi. Ponúka tiež väčšiu kontrolu nad podnetmi a dokonca aj možnosť vytvárať podnety omnoho väčšieho rozsahu, ako by človek mohol zažiť v reálnom svete. To všetko v bezpečnom prostredí. Alebo naopak vytváraním podnetov s menším rozsahom ako v reálnom svete. Pacienti tak môžu začať liečbu, aj keď sú príliš úzkostliví a ustráchaní pri vystavení skutočnej expozícii. Keďže technológia v tejto oblasti veľmi rýchlo napreduje, existuje dobrý dôvod sa domnievať, že bude čoskoro cenovo dostupná aj pre súkromných terapeutov. Ruka v ruke s VR technológiou môžu byť samozrejme prepojené ďalšie terapeutické techniky, spomínané vyššie a tým urobiť liečbu ešte efektívnejšou.

Záver

Veríme, že tieto informácie prispejú k racionalizácii strachov, ktorým je väčšina z nás v živote občas vystavená. Preto pri najbližšej konfrontácii so strach navodzujúcou situáciou nemusíte ihneď utekať. Niekedy ide o príležitosť náš postoj zmeniť a útekom o ňu prídeme. Niekedy stačí z hlboka dýchať a vnímať skutočnú povahu javov. Niekedy je to len v hlave a dá sa s tým pracovať 😉

No pokiaľ už teraz viete, že sa do niektorých činností len tak ľahko nepustíte, jednoducho si vyberte z našich prác vo výškach - možno vás inšpirujeme.

PS: Ak by ste chceli byť aspoň na diaľku súčasťou výškových výziev, ktorým pri práci čelíme, sledujte nás na našej fanúšikovskej stránke Facebooku.

Autor článku: Miroslav Gibala

koordinátor výškových prác

Za extrakciu týchto štúdií a následné tézy vďačíme vo veľkej miere skupine vedcov Carlos M. Coelho, Allison M. Waters, Trevor J. Hine, Guy Wallis, ktoré zhrnuli v článku "The use of virtual reality in acrophobia research and treatment" časopisu Journal of Anxiety Disorders.


(1) Chapman, T. F. (1997). The Epidemiology of fears and phobias

(2) Fredrikson, M., Annas, P., Fischer, H., & Wik, G. (1996). Gender and age differences in the prevalence of specific fears and phobias

(3) Poulton, R., & Menzies, R. G. (2002). Non-associative fear acquisition: a review of the evidence from retrospective and longitudinal research

(4) Menzies, R. G., & Parker, L. (2001). The origins of height fear: an evaluation of neoconditioning explanations

(5) Mineka, S., & Zinbarg, R. (2006). A contemporary learning theory perspective on the etiology of anxiety disorders-it's not what you thought it was

(6) Mineka, S., & Oehlberg, K. (2008). The relevance of recent developments in classical conditioning to understanding the etiology and maintenance of anxiety disorders.

(7) Brandt, T., Arnold, F., Bles, W., & Kapteyn, T. S. (1980). The mechanism of physiological height vertigo

(8) Rogers, B., & Graham, M. (1979). Motion parallax as an independent cue for dephtperception

(9) Hein, A. (1972). Acquiring components of visually guided behavior

(10 ) Held, R., & Hein, A. (1963). Movement-produced stimulation in the development of visually guided behavior

(11) Campos, J. J., Bertenthal, B. I., & Kermoian, R. (1992). Early experience and emotional development

(10) Campos, J. J., Hiatt, S., Ramsay, D., Henderson, C., & Svejda, M. (1978). The emergence of fear on the visual cliff.

(13,) Gibson, E. J., & Walk, R. D. (1960). The visual cliff.

(14) Scarr, S., & Salapatek, P. (1970). Patterns of fear development during infancy

(15) Doogan, S., & Thomas, G. V. (1992). Origins of fear of dogs in adults and children-the role of conditioning processes and prior familiarity with dogs

(16) Poulton, R., Waldie, K. E., Menzies, R. G., Craske, M. G., & Silva, P. A. (2001). Failure to overcome 'innate' fear: a developmental test of the non-associative model of fear acquisition.

(17) Coelho, C. M., Santos, J. A., Silva, C. F., Tichoon, J., Hine, T. J., & Wallis, G. (2008a). The role of self-motion in acrophobia treatment

(18) Campos, J. J., Anderson, D. I., Barbu-Roth, M. A., Hubbard, E. M., Hernstein, M. J., & Witherington, D. (2000). Travel broadens the mind. Infancy

(19) Wolpe, J. (1958). Psychotherapy by reciprocal inhibition

(20) Baker, B. L., Cohen, D. C., & Saunders, J. T. (1973). Self-directed desensitization for acrophobia

(21) Ritter, B. (1969a). Treatment of acrophobia with contact desensitization 

(22) Marshall, W. L. (1985). The effects of variable exposure to flooding therapy